Uplynuli už tri mesiace špeciálnej „trojdňovej“ operácie Ruska na Ukrajine. Hoci Kremeľ svoje skutočné ciele nikdy úplne nedeklaroval, z rôznych vyhlásení sa dajú pomerne jasne odvodiť. Ako sa ich darí napĺňať?
Vojnu voči Ukrajine Moskva odôvodňovala potrebou jej denacifikácie, demilitarizácie a ochrany separatistických republík na Donbase, ktorých nezávislosť tesne pred útokom uznala.
Denacifikácia je také bohapusté klamstvo, že sa ani nemá zmysel o ňom zmieňovať. Základnými faktami je, že prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj má židovský pôvod, v ukrajinských parlamentných voľbách opakovane nevie získať podporu žiadna neonacistická strana a sú to práve ruskí vojaci, ktorí na Ukrajinu prinášajú nacistické spôsoby, ako je vraždenie civilného obyvateľstva a jeho nútené deportácie do táborov.
Demilitarizácia je už uchopiteľnejší pojem, čo nám umožňuje konštatovať, že absolútne nevyšla. Ukrajina dostáva každý deň z celého sveta čoraz viac zbraní, ktoré sú navyše čoraz modernejšie a účinnejšie. Kým na začiatku to boli len prenosné strely proti tankom a lietadlám, na Ukrajinu už vo veľkom prúdia aj tanky, obrnené vozidlá, moderné húfnice a raketomety, drony a najnovšie aj vrtuľníky a rakety proti lodiam. Nehovoriac o tom, koľko zbraní Ukrajincom darovali samotní Rusi tým, že svoju techniku zanechali poškodenú alebo opustenú na bojisku.
Tretí dôvod – ochrana rusky hovoriaceho obyvateľstva Donbasu – by sa mohol považovať za vznešený. Mohol. Ak by ho Rusi nerealizovali tým, že dediny a mestá rusky hovoriaceho obyvateľstva na východe Ukrajiny zrovnávajú so zemou. Príkladom je Mariupoľ, v ktorom ruské plošné bombardovanie zničilo alebo vážne poškodilo 90 percent budov a z jeho 400 000 obyvateľov vyše 20 000 zabilo a takmer 300 000 vyhnalo.
Skutočný dôvod je prachsprosté obsadzovanie cudzieho územia bez ohľadu na jeho obyvateľov. Potvrdzujú to nedávne vyjadrenia ruských vládnych predstaviteľov, podľa ktorých bude Cherson navždy ruský a armádnych predstaviteľov, podľa ktorých je cieľom súčasnej fázy operácie dobytie Donbasu a juhu Ukrajiny. Takže nie ochrana ľudí na Donbase, ale pozemné prepojenie s Podnesterskom je teraz skutočným ruským cieľom. Ako sa ho ruským vojskám darí napĺňať?
Ruské sily síce v Doneckej a Luhanskej oblasti postupujú, ale rozhodne pomalšie, ako si to vedenie v Kremli predstavovalo. Momentálne prebiehajú najväčšie boje v oblasti Severodonecka, ktorému hrozí obkľúčenie. Ukrajinci však do oblasti presúvajú posily a na výsledok tejto bitky si budeme musieť ešte počkať. Na juhu pri Chersone sa postup zastavil už dávnejšie a Rusi sa tam skôr zakopávajú.
Pozemný koridor na juhu Ukrajiny je však stále len čiastkovým cieľom. Putinove historické eseje pred vojnou i materiály zverejnené v propagandistických prokremeľských médiách hovoria jasne – Rusi upierajú Ukrajine právo na existenciu, chcú zabrať celé jej územie a obyvateľstvo buď prevychovať na ruský obraz alebo eliminovať. Tomu zodpovedá aj ruská vojenská taktika, ktorá sa snaží totálne ničiť ukrajinskú infraštruktúru a ekonomiku.
Medzinárodné faux pas
Moskva však mala plány aj mimo Ukrajiny. V mesiacoch, ktoré predchádzali ruskému útoku, vzniesol Kremeľ viaceré požiadavky voči NATO a USA. Dá sa povedať, že v tomto smere zlyhali Rusi na celej čiare. Požadovali napríklad zastavenie rozširovania NATO a stiahnutie vojsk z východných krajín Aliancie, ktoré do nej vstúpili po roku 1997. Výsledkom je, že do NATO sa oficiálne prihlásili dve krajiny, ktoré boli dlhé desaťročia tradične neutrálne. Švédsko sa dokonca vyše 200 rokov nepodieľalo na žiadnej vojne! Bola to len ruská agresia, ktorý tieto krajiny prinútila, aby hľadali ochranu v Severoatlantickej aliancii. Švédsko a Fínsko môžu posilniť NATO spolu 35 000 vojakmi v aktívnej službe a 280 000 v rezerve. Vo výzbroji majú 220 tankov, 200 lietadiel, 125 vrtuľníkov, 1 700 obrnených transportérov a vyše 1 000 diel. Všetko toto posilní NATO. Zároveň sa viac ako dvojnásobne predĺži hranica Ruska s Alianciou a z Baltského mora sa stane prakticky vnútorné more NATO.
Napriek očividným zlyhaniam sa ruská zahraničná politika neprestáva správať ako slon v porceláne a to dokonca na tých najvyšších úrovniach. Príkladom je minister zahraničia Lavrov, ktorý poriadne pohneval Izrael tvrdením, že aj Hitler mal židovskú krv. Chcel tým podporiť tvrdenie, že ukrajinský režim je nacistický aj napriek tomu, že ukrajinský prezident je žid. Lavrov tiež tvrdil, že najhorší holokaust páchali židia samotní. Rusko-izraelské vzťahy po tomto faux pas poklesli pod bod mrazu, hoci Izrael sa dovtedy snažil zachovávať neutralitu a odmietal poskytovať Ukrajine vojenskú pomoc. To sa po kolízii s ruským videním sveta začína meniť. So Západom zrejme v najbližšej generácii Rusko normálne vzťahy neobnoví. Moskva však celkom úspešne od seba odháňa aj krajiny, ktoré s ňou doposiaľ žiadny problém nemali.
