Vyšiel s farbou von. Potvrdilo sa, že ruský prezident Vladimir Putin hromadí vojakov pri ukrajinských hraniciach preto, aby si vynútil rokovania so Západom. A už je aj jasné, čo bude chcieť na týchto rokovaniach dosiahnuť. Neznamená to však zmiernenie napätia. Práve naopak – možnosti sú len zlé a ešte horšie.
Už mu to raz vyšlo. Keď v apríli Putin chcel, aby si ho Západ všimol a sadol si s ním za jeden stôl, poslal vyše stotisíc vojakov k ukrajinským hraniciam. Americký prezident Joe Biden následne zavolal svojmu ruskému náprotivku a v júni sa s Putinom stretli v Ženeve. Čo si na tejto schôdzke povedali medzi štyrmi očami, nie je známe, no isté je, že niečo sa odvtedy pokazilo. A tak Kremeľ opäť napína svaly.
Pri ukrajinských hraniciach je opäť približne stotisíc vojakov, ktorí tam prišli z iných regiónov Ruska. Ukrajina spočiatku odmietala na túto hru opäť pristúpiť a možnosť ruskej invázie odmietala. Keď však Moskva o svojich úmysloch zanovito mlčala, začala sa aj ukrajinská strana vážne zaoberať tými najhoršími scenármi. A podľa nich Rusko zhromaždí dosť síl na plnohodnotnú inváziu niekedy na začiatku budúceho roka. Vtedy bude môcť zaútočiť z viacerých smerov naraz – z Krymu, cez rusko-ukrajinskú hranicu a aj z územia Bieloruska. Ten posledný scenár svojimi bojovnými vyhláseniami podporuje aj bieloruský diktátor Alexandr Lukašenko.
Červená čiara
Čo presne bolo dôvodom na takúto ukážku sily? Samotný Vladimir Putin teraz potvrdil, že to bola Ukrajina, resp. potreba rozhovorov o nej. Zdá sa, že spúšťačom boli najmä dve októbrové udalosti. Najprv Kyjev úspešne použil turecké drony, ktorými odpovedal na delostreľbu proruských separatistov na Donbase. Rovnaké drony pomohli pred rokom Azerbajdžanu poraziť Ruskom podporované Arménsko vo vojne o Náhorný Karabach. Drony nie sú všemocné, ale arménska obrnená technika nemala primeranú obranu proti ich raketám. V rovnakej situácii by sa ocitli aj separatisti na Donbase, ak by sa Ukrajina rozhodla vyriešiť konflikt s pomocou modernejších zbraní. V tom prípade by musela separatistom opäť pomôcť výraznejším spôsobom ruská armáda.
Vlečúci sa konflikt v Donbase totiž Rusku vyhovuje oveľa viac ako stabilizovaný sused, ktorý by sa ale orientoval iným smerom. Na priateľské vzťahy s Ukrajincami môže Moskva po roku 2014 zabudnúť. Keď si nedokáže Ukrajinu nakloniť príkladom prosperity, slobody a pozitívnych hodnôt, môže tak urobiť iba silou. Tu sa dostávame k druhému spúšťaču – americký minister obrany Lloyd Austin v októbri počas návštevy Ukrajiny vyhlásil, že žiadna tretia krajina nemá právo vetovať jej prípadné členstvo v NATO. Kyjev totiž dúfa, že jedného dňa do Aliancie vstúpi. Ruský prezident Putin vzápätí povedal, že toto vyhlásenie amerického ministra de facto vydláždilo cestu Ukrajine do NATO – a to je pre Rusko červená čiara, ktorej prekročenie ohrozuje jeho záujmy.
Vtedy sa začalo hromadenie ruských vojsk okolo Ukrajiny. Západ však na túto ruskú „výzvu na dialóg“ tentoraz nereagoval tak, ako Putin očakával. Namiesto toho vyzýva Kremeľ na zmiernenie napätia, stiahnutie vojsk a v prípade ich použitia proti susedovi hrozí prísnymi sankciami v politickej aj hospodárskej rovine. A tak musel Vladimir Putin Západ na rokovania vyzvať priamo. Neobvykle jasne vyhlásil, že chce od Západu požadovať záruky, že Severoatlantická aliancia sa nebude rozširovať ďalej smerom na východ a že nebude rozmiestňovať svoje jednotky v blízkosti ruských hraníc. „V dialógu s USA a ich spojencami budeme trvať na vypracovaní konkrétnych dohôd, ktoré by vylúčili akékoľvek ďalšie rozširovanie NATO smerom na východ,“ povedal Putin v stredu.
Lavrov chce nový pakt
Že na tom Rusku extrémne záleží, potvrdil vzápätí aj minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ktorý Putinovu výzvu zdupľoval. Na bezpečnostnej konferencii vo Švédsku prišiel vo štvrtok s nápadom na nový európsky bezpečnostný pakt, ktorý by zabránil ďalšiemu rozširovaniu NATO na východ. Lavrov v prejave uviedol, že NATO odmieta konštruktívne zvážiť ponuky na deeskaláciu napätia a prevenciu nebezpečných incidentov. Medzi nezodpovedné činy, ktoré ohrozujú Rusko, zaradil aj budovanie protiraketových systémov v Poľsku a Rumunsku. Spomenul tiež, že v Európe sa môžu objaviť americké rakety stredného doletu a varoval NATO pred využitím krajín susediacich s Ruskom (teda Ukrajiny) ako „predmostí konfrontácie“. Na záver vyjadril nádej, že Aliancia starostlivo zváži ruskú ponuku na nový bezpečnostný pakt.
Vo Švédsku sa s Lavrovom stretol aj jeho americký kolega Antony Blinken. Dohodli sa na ďalšom dialógu o Ukrajine a čoskoro by sa mali uskutočniť aj priame rozhovory prezidentov Vladimira Putina a Joe Bidena. Očakáva sa, že video rozhovor prebehne už budúci týždeň. Blinken však zopakoval, že nielen USA, ale celé NATO plne podporujú ukrajinskú územnú integritu, zvrchovanosť a nezávislosť a prípadná ruská invázia bude mať vážne následky. Tento postoj potvrdil v piatok večer aj samotný Joe Biden, keď povedal, že pripravuje ďalšie kroky, aby bolo pre Rusko „veľmi, veľmi ťažké pokračovať“ a podniknúť útok na Ukrajinu. Dodal, že očakáva dlhé rozhovory s Putinom, v ktorých ale „nebude akceptovať nikoho červené čiary“. Ruský prezident sa pritom snaží o podobný historický okamih, ako bola Jaltská konferencia v roku 1945, na ktorej si Stalin a západní spojenci rozdelili sféry vplyvu v Európe.
Aké sú teda možnosti?
Najideálnejšia, no zároveň najmenej pravdepodobná by bola možnosť Ukrajiny slobodne si zvoliť, ku komu sa chce pridať. A ak by si vybrala NATO, čo posledných sedem rokov deklaruje, dostala by Moskva záruky, že na jej území nebudú rozmiestnené rakety namierené na Rusko.
A v tom je práve háčik. Podobná záruka už existuje. Volá sa Budapeštianske memorandum a v roku 1994 sa ním viaceré štáty vrátane Ruska zaručili za bezpečnosť Ukrajiny výmenou za to, že sa vzdá jadrových zbraní. Rusko toto memorandum porušilo a tak je len logické, že nedôveruje ani iným štátom, že by podobnú zmluvu dodržali. Navyše, ak by sa riešila zmluva o obmedzení rakiet na území NATO, možno by niekomu napadlo riešiť súčasne aj obmedzenie rakiet, ktorú už Rusko má v Kaliningradskej oblasti. Najvážnejším argumentom proti je však fakt, že vstup Ukrajiny do NATO by sa v Rusku považoval za vážnu strategickú porážku a to si nemôže Putin dovoliť.
Hodiť Ukrajinu cez palubu?
Ďalšia možnosť je, že Západ ustúpi a bude súhlasiť s Putinovými požiadavkami o nerozširovaní NATO. To bude znamenať rovnaký výsledok, ako v predchádzajúcom prípade, len v opačnom garde. Kremeľ to bude môcť náležite propagandisticky využiť ako porážku NATO. Rovnako môže ruská propaganda (oprávnene) poukazovať na to, že Západ hodil cez palubu Ukrajinu a ďalšie východné štáty, ktoré by chceli vstúpiť do NATO (Gruzínsko). A toto nie je niečo, čo si Aliancia v záujme svojej dôveryhodnosti môže dovoliť. Táto možnosť však už nie je až tak nepravdepodobná, ako tá predchádzajúca. Spojené štáty síce nahlas vyjadrujú podporu Ukrajine, väčším problémom však pre ne začína byť Čína. A zvyšok Európy síce varuje Rusko pred inváziou, inak však za Ukrajinou až tak hlasno nestojí. Použitie tureckých dronov Ukrajinou kritizovalo aj Francúzsko a Nemecko. A Británia sa síce vojensky vracia do Európy, ide však na základňu v Nemecku, ktorá je ďaleko od súčasných východných hraníc NATO a ešte ďalej od Ukrajiny. To je tiež významný signál.
Predsa len útok?
Tretia a najhoršia možnosť je, že k žiadnej dohode nedôjde a Ukrajina síce formálne o členstvo v NATO nepožiada, no Rusko je aj tak presvedčené, že na túto cestu už nastúpila a preto preventívne zaútočí. Jednoducho využije sily, ktoré pripravuje na hraniciach. Na plnú inváziu potrebuje podľa amerických odhadov 175-tisíc vojakov, zatiaľ ich má k dispozícii približne 100-tisíc. Putin sa síce podľa západných tajných služieb ešte nerozhodol pre útok, ale chce mať k dispozícii aj túto možnosť. Ak bude mať pocit, že hrozí strata Ukrajiny ako nárazníkového pásma, využije ju. S nárazníkovými pásmami má Rusko a jeho predchodca ZSSR bohaté skúsenosti. V rokoch 1939-40 ich vytváral Stalin, keď okupoval časti Poľska, Fínska a Rumunsko a celú Litvu. Lotyšsko a Estónsko. Počas studenej vojny zas bola nárazníkovým pásmom ZSSR celá stredná a východná Európa. Putin si teraz môže povedať, že Západ do vojny s ním nepôjde a sankcie už nejak prežije.
Najviac pravdepodobná možnosť je však tá, že na rokovaní s Bidenom a prípadných ďalších rozhovoroch so Západom, ktoré budú nasledovať, si dohodnú nanajvýš nejaké malé ústupky a na Ukrajine ostane zachované súčasné status quo vlečúceho sa konfliktu. Až do doby, kedy bude chcieť ruský prezident ďalšie rozhovory a zas začne hromadiť vojská na ukrajinskej hranici.
