Rozdeľuj a panuj! Toto starodávne umenie Rusko využíva aj počas poslednej krízy vo vzťahoch s Ukrajinou a Západom. Nielen, že aktívne využíva aj tie najmenšie štrbiny, ktoré sa vo vzťahoch medzi spojencami objavia, ale samo ich aj aktívne pomáha vytvárať.
Moskva najprv zaslala požiadavky, ktoré sa týkali vyslovene európskej časti NATO, len do Washingtonu. S Európou sa o nich veľmi baviť nechcela a s Ukrajinou už vôbec nie. Potom počkala, až sa začali najmä z východnej Európy ozývať hlasy o novom Mníchove či Jalte. Až potom Kremeľ súhlasil aj s rokovaniami na úrovni NATO.
Stalo sa to, čo všetci očakávali a muselo to byť jasné aj Kremľu – požiadavky rovnajúce sa kapitulácii odmietli aj USA aj NATO. A náhle ruský prezident Vladimir Putin súhlasil s obnovením rokovaní v tzv. Normandskom formáte – čiže s Francúzskom, Nemeckom a Ukrajinou, hoci tú ešte nedávno okázalo ignoroval. Normandský formát vznikol po anexii Krymu v roku 2014 a o rok neskôr pomohol dohodnúť prímerie na východe Ukrajiny. Potom sa však rokovania tieto skupiny štátov zasekli. Teraz sa však ich obnovenie Rusku náramne hodí. Najprv si zatelefonovali a o dva týždne sa aj reálne stretnú v Berlíne.
Samozrejme, akúkoľvek šancu na mierové riešenie treba privítať. No máme obavy, že to nebude prvoradým cieľom týchto rozhovorov. Naznačil to aj Vladimir Putin, keď v piatok telefonoval s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Posťažoval sa mu, že USA a NATO ignorovali zásadné obavy Ruska. Teraz môže v Normandskom formáte o tejto téme ďalej rokovať pre zmenu s európskymi mocnosťami bez účasti Spojených štátov a Severoatlantickej aliancie.
Nemecká neochota
Nemecko a Francúzsko sú pri tom najhorúcejšími kandidátmi na to, aby odmietli posilnenie jednotiek NATO na východnom krídle. Severoatlantická aliancia totiž nefunguje ako autokratické režimy a rozhodnutia sa prijímajú konsenzom. Jedna krajina ich môže blokovať. Americký prezident Joe Biden si to uvedomuje a už sa nechal počuť, že do toho pôjde aj sám a vyšle americké posily do tých krajín na východnom krídel NATO, ktoré si to budú želať.
Paríž sa dlhodobo snaží viesť voči Moskve vlastnú zahraničnú politiku a Berlín čelí kritike Ukrajiny za neochotu poskytnúť jej zbrane a za váhavosť pri prípadnom uvalení sankcií. Nesmieme však Nemecku príliš krivdiť. Práve pre to, čo napáchalo počas druhej svetovej vojny, odmieta dodávať zbrane do konfliktných oblastí. A už vôbec nie tam, kde samo viedlo najintenzívnejšie boje. Z toho dôvodu nedovolilo ani Estónsku dodať pôvodom nemecké zbrane na Ukrajinu – nechce, aby boli použité proti Rusku prvýkrát od roku 1945.
Neochota zbrojiť je teda pochopiteľná, horšie je to so sankciami. Berlín síce koncom minulého týždňa vyhlásil, že v prípade ruskej invázie na Ukrajinu bude predmetom sankcií aj kľúčový plynovod Nord Stream 2, predtým však v tejto otázke niekoľko týždňov až príliš okato lavíroval. A Kremeľ si pritom starostlivo robil poznámky.
Pre úplnosť treba dodať, že proti príchodu posíl z NATO sa vyslovilo aj Maďarsko, ktoré na to v súčasnosti nevidí dôvod. A chorvátsky prezident Zoran Milanović rovno povedal, že pre Ukrajinu nie je v NATO miesto a chorvátski vojaci by sa mali vrátiť domov (pôsobia v Pobaltí). Milanović je známy kontroverznými vyhláseniami, no z titulu svojej funkcie nemá v Chorvátsku výkonnú moc. Tú má premiér Andrej Plenković, ktorý sa vzápätí Ukrajincom za prezidenta ospravedlnil.
Slovensko je v tomto prípade akoby vo vákuu. Naši vlastní vojaci už roky pôsobia v rámci jednotiek NATO v Lotyšsku a rozhodne nie sú vnímaní ako nejakí okupanti. Z tohto pohľadu by nemal byť s rozmiestnením malej jednotky našich spojencov na Slovensku žiadny problém. Proti sa však ihneď ozvala časť politického spektra, ktorá v čase, keď bola pri moci, naše ukotvenie v západných štruktúrach plne podporovala. Teraz však loví v úplne iných politických vodách. Aj vládna koalícia reagovala pomerne váhavo, postupne sa však za naše spojenecké záväzky začína stavať.
Sú aj spojenci
Aby to nevyzeralo, že USA sú v tom samé, tak spomenieme aj ich zástancov. Podporu má najmä v Pobaltí, ale tým najväčším podporovateľom Ukrajiny je momentálne v Európe Veľká Británia. Dodáva do Kyjeva zbrane, vojakov na výcvik, je pripravená uvaliť sankcie. Tá však má na to tiež svoje vlastné dôvody. Jedným je, že po odchode z EÚ sa Londýn snaží agresívne presadiť na zahraničnopolitickej scéne. A tým druhým sú záväzky, ktoré Briti ctia. V roku 1994 podpísali Budapeštianske memorandum, v ktorom sa Ukrajina zaviazala zničiť sovietske jadrové zbrane na svojom území výmenou za to, že jej signatári zaručia bezpečnosť a územnú celistvosť. Právnici sa sporia o to, že memorandum nie je zmluva, každopádne ide o verejný záväzok, ktorý Británia podpísala. Ďalšími signatármi boli USA a Rusko, ktoré ho už v roku 2014 porušilo. Londýn teraz Moskve ukazuje, ako sa drží slovo.
