Prvé kolo je za nami. V ňom ruský prezident Vladimir Putin dosiahol to, čo chcel – začiatok rokovaní na úrovni veľmocí. Čo však môžeme očakávať v ďalšom kole prípadne kolách?
Pokračujeme v hre, ktorú má Kremeľ rád. Všetko popierať, zahmlievať a udržiavať všetkých v neistote. O tom, aké budú jeho ďalšie kroky, sa zvyšok sveta môže len dohadovať. Výsledkom sú často rôzne bizarné teórie. Z viacerých náznakov a tiež na základe precedensov v nedávnej minulosti sa však dá všeličo odvodiť.
Poďme si najprv zrekapitulovať, čo sa udialo doteraz. V poslednom mesiaci uplynulého roka začala Moskva presúvať do blízkosti ukrajinských hraníc jednotky z iných oblastí Ruska. Oficiálne sú tam na cvičeniach, tie však trvajú už dva mesiace a v dohľadnej dobe sa nemajú skončiť. Západné zdroje od začiatku varovali pred hrozbou invázie. Ak si však dobre spomínate, v prvých dňoch sa Ukrajina snažila situáciu upokojovať. Kremeľ už podobnú akciu rozohral predtým s cieľom vynútiť si rokovania so Západom na najvyššej úrovni. Presne to sa stalo aj teraz. Rokovania sa začali. Novou otázkou je, čo presne sa na nich Rusko snaží dosiahnuť.
Každému, aj Kremľu, muselo byť od začiatku jasné, že požiadavky rovnajúce sa kapitulácii NATO neprijme, dokonca o nich odmietne čo i len uvažovať. Je to vabank s cieľom dosiahnuť aspoň niečo? Alebo to slúži len ako ďalšie ospravedlnenie pre chystanú inváziu? Pre ňu hovorí viac vecí. Napriek výzvam na deeskaláciu napätia zhromažďovanie ruských jednotiek pri hraniciach pokračuje. Dôvody na útok už má Kremeľ nachystané tiež – na východe Ukrajiny podľa neho prebieha genocída, Západ odmieta bezpečnostné záruky a v neposlednom rade ruská Štátna duma pripravuje kroky na uznanie samostatnosti vzbúreného Donecka a Luhanska.
Napriek tomu však stále prevažujú náznaky, že Rusko inváziu nechystá. Obsah písomnej odpovede USA na jeho požiadavky síce nie je známy, z doteraz zverejnených reakcií však vieme aspoň dve veci. Washington odmietol nerealistické požiadavky na zastavenie rozširovania NATO a jeho vrátenie do stavu spred roku 1997. Nič iné sa ani neočakávalo. Na druhej strane však táto písomná odpoveď obsahuje aj bližšie nešpecifikované návrhy na kompromisy v oblastiach, ktoré sú menej zásadné než základné princípy NATO. Môže to byť to „aspoň niečo“, čo sa Rusko snažilo rokovaniami dosiahnuť? To zistíme v druhom kole.
Ešte pravdepodobnejšie sa však javí možnosť, že Rusko chce týmto nátlakom dlhodobo zastrašovať Ukrajinu a jej západných partnerov. Zdá sa, že to pochopili aj Ukrajinci, ktorí sa nemýlili už v prvom kole. V posledných dňoch prosia Západ, aby nešíril paniku správami o bezprostrednej hrozbe invázie. Takéto správy totiž Kyjevu spôsobujú reálne ekonomické škody – od váhania investorov po neposkytovanie pôžičiek na bežných trhoch. Moskve tak stačí udržiavať napätie a jej sused je pod veľkým tlakom aj bez invázie.
V prospech tejto teórie hrá aj to, že dlhodobá nestabilita na Ukrajine sa Moskve veľmi hodí. Ak by bola priama invázia príliš nákladná a následné ekonomické sankcie neželané, je to hneď druhá najlepšia možnosť v porovnaní s tým, že by sa stabilná Ukrajina pridružila k západným bezpečnostným a ekonomickým štruktúram. Treba si uvedomiť, že Rusko obviňuje NATO z agresívneho nátlaku, pričom Aliancia má v Poľsku a v Pobaltí len 10 000 vojakov a na ruskej strane ich je 130 000. Keď teda Kremeľ tvrdí, že Západ chce viesť nekonečné rokovania a zdržiavať čas, môže to byť rovnaký prípad obviňovania protivníka z toho, čo robí on sám. Vedľajším (ale pre Kremeľ veľmi želaným) produktom sú aj rozpory medzi jednotlivými krajinami NATO. Moskva ich veľmi pozorne sleduje a využíva vo svoj prospech. Ale o tom obšírnejšie až nabudúce.
Najpravdepodobnejšie je kombinácia viacerých týchto dôvodov. Rusko sa snaží udržiavať Ukrajinu pod tlakom a zároveň vyrokovať uplatnenie Minských dohôd ohľadom východných oblastí Donecka a Luhanska, prípadne ich nahradiť výhodnejšou zmluvou. Veľmi dôležité z pohľadu Moskvy bude, aby výsledok mohla doma prezentovať ako svoj úspech. Treba dúfať, že sa Kremľu po všetkom tom rinčaní zbraňami podarí nájsť spôsob, ako si zachovať tvár. Je to v záujme nás všetkých.
