V predchádzajúcom roku boli najväčšími zdrojmi napätia Rusko a Čína. Tento rok sa v tomto smere nič nezmení. Aké ďalšie konflikty môžu svet čakať?
Rusko vlani dvakrát zhromaždilo svoje vojská vo veľkom počte na hraniciach s Ukrajinou. Tvrdí, že sú tam len na cvičení, a že iba reaguje na agresívne kroky NATO. Kontingenty, ktoré vyslala Aliancia do svojich východných krajín, sú však desaťkrát menej početné, ako sily, ktoré na druhej strane zhromaždilo Rusko. A vojská, ktoré prišli na cvičenie v novembri, ostali pri ukrajinských hraniciach dodnes.
O znížení napätia začali ruskí predstavitelia v týchto dňoch priamo rokovať so Západom. Už len to, že sa vytvorila taká rokovacia platforma, akú Moskva chcela a na také témy, aké si presadila, je jej malým víťazstvom. Môže sa totiž naďalej prezentovať ako významná svetová mocnosť, s ktorou treba rátať. Otázkou však je, prečo má Kremeľ také nehorázne požiadavky, že NATO nemá inú možnosť, ako ich rovno odmietnuť? Je možné, že Rusku ide od začiatku o menšie ciele. Vycítilo však ochotu Západu k ústupkom v snahe vyhnúť sa konfliktu a tak nastolilo od začiatku tie najvyššie požiadavky, aby si uľahčilo získanie aspoň niečoho. Tí skeptickejší pozorovatelia však tvrdia, že ide len o ospravedlnenie plánovaného konfliktu pre domáce publikum. Tomu bude môcť Moskva tvrdiť, že sa snažila o diplomatické riešenie, ale zlý Západ jej návrhy odmietol a tak nemala inú možnosť ako vojnu.
Každopádne, výsledok sa určite tak skoro nedozvieme. Prvá várka rokovaní síce prebehne tento týždeň, ale obe strany sa vyjadrili, že nateraz žiadny pokrok neočakávajú. Jediným pozitívom je, že si vyjasnia pozície a nabudúce budú lepšie vedieť, na čom sú.
Kde sa dvaja bijú, Čína víťazí
Táto situácia mimoriadne vyhovuje Číne. USA sa chcú viac sústrediť na vyváženie jej hrozby, čo má byť aj jednou z hlavných tém summitu NATO, ktorý sa tento rok bude konať v Madride. Vôbec prvýkrát má byť Čína zahrnutá ako hrozba do stratégie Aliancie na najbližšiu dekádu. Lenže kým Rusko stále púta značnú pozornosť Západu, Peking môže byť pokojný a spokojný.
Čína sa tak zatiaľ môže sústrediť na svoj vlastný piesoček, ktorý momentálne predstavuje Taiwan a Juhočínske more. Ostrov, na ktorý sa po prehratej občianskej vojne stiahli Čankajškove vojská, považuje Peking za svoju vzbúreneckú provinciu, ktorá sa skôr či neskôr opäť spojí s materskou Čínou. Vlani čelil Taiwan najrozsiahlejším provokáciám, keď do jeho blízkosti takmer denne lietali veľké formácie čínskych lietadiel. Hneď na začiatku roka Peking vyhlásil, že akýkoľvek pokus Taiwanu o vykročenie smerom k nezávislosti vyvolá patričnú reakciu. A na adresu USA Čína uviedla, že za svoju podporu odštiepeneckému ostrovu zaplatia. Na inváziu už sú čínske ozbrojené sily pripravené dostatočne. Ak bude mať Peking pocit, že Taiwan by sa chystal formálne vyhlásiť samostatnosť, nebude váhať použiť silu. A to aj napriek tomu, že inváziu zrejme budú sprevádzať veľké straty.
Druhým zdrojom konfliktov je Juhočínske more. Čína ho obsadila aj napriek tomu, že porušuje práva okolitých štátov. Vybudovala tam základne na umelých ostrovoch a nemieni sa ich vzdať. Rozhodnutie medzinárodného súdu, ktoré to označilo za nelegálne, Peking okázalo ignoruje. Vojna v tejto oblasti hrozí menej ako v prípade Taiwanu, ale bol to jeden z dôvodov, pre ktoré vlani Austrália prekvapujúco vytvorila novú obrannú alianciu s USA a Britániou. Austrálski predstavitelia sa nechali počuť, že vzostup Číny dlhodobo podceňovali a teraz musia doháňať zameškané. Začali napríklad horúčkovito pracovať na získaní jadrových ponoriek. Je možné, že Čína si bude chcieť vyriešiť sporné otázky v tejto oblasti ešte skôr, ako Austrália zosilnie a stane sa pre jej plány potenciálnou hrozbou.
Aj z týchto dôvodov Čína podporuje konfliktný prístup Ruska k Západu. Kde sa totiž dvaja bijú, vyhráva Peking. Číne vyhovuje, keď sa obe strany sporu navzájom oslabia – diplomaticky, ekonomicky a aj vojensky. Oslabený Západ bude menej prekážať pri spomínaných akútnych konfliktoch na čínskej morskej hranici. A keď ich Peking vyrieši ku svojej spokojnosti, bude môcť obrátiť svoju pozornosť aj na územia, na ktoré si robí zálusk pri svojej pozemnej hranici – a to aj na ruské územia. To sa určite nestane tento rok, ani o dva – skôr o dekádu či dve. Od súčasnej ruskej politiky je preto pomerne krátkozraké, že sa vyvolávaním konfliktov v Európe pripravuje o potenciálnych spojencov v budúcnosti.
Horúci Blízky východ
Svet bude v roku 2022 sužovať aj celý rad menších konfliktov. Kde sa zrodia, je veľmi ťažké predpovedať, čoho dôkazom je aj náhle vypuknutie rozsiahlych nepokojov v Kazachstane. Aj tento rok sa budú ďalej vliecť občianske vojny v Jemene a v Etiópii a žiaľ, zrejme sa k nim pridá aj viacero ďalších.
Čo možno konštatovať s istotou, je pokračovanie konfliktnej situácie na Blízkom Východe. Otvorená izraelsko-palestínska vojna v Pásme Gazy prebehla naposledy v máji 2021 a môže sa zopakovať prakticky hocikedy. Rovnako tak budú pokračovať izraelské letecké útoky v Sýrii, pokiaľ bude Irán tamojším milíciám posielať zbrane. Práve Irán sa môže stať ďalším cieľom Izraela. Ešte relatívne nedávno bola lídrom potenciálnej protiiránskej koalície Saudská Arábia. Potom však prišiel 14. september 2019 a útok dronov na saudské ropné polia, ktorý zrazil dennú produkciu krajiny na polovicu. K útoku sa prihlásili povstalci v Jemene. Drony však prileteli z opačného smeru. Saudská Arábia a jej spojenci vyhlásili, že za útokom je Irán, ktorý to síce poprel, konečným dôsledkom však je fakt, že vláda v Rijáde si uvedomila svoje zraniteľné miesto. Odvtedy sa prestala proti Teheránu výraznejšie angažovať v snahe neprovokovať ho. Izrael si preto vlani hľadal spojencov proti Iránu medzi menšími arabskými štátmi ako Bahrajn či Spojené arabské emiráty.
Momentálne prebiehajú s Iránom rokovania o obnovení jadrovej dohody z roku 2015. Z tej v roku 2018 vycúval vtedajší americký prezident Donald Trump s tvrdením, že dokáže vyrokovať lepšiu dohodu. Nič také sa však nestalo. Zúčastnené strany síce vyjadrujú optimizmus, že k obnoveniu dohody dôjde, zo zákulisia však prenikli správy, že bola stanovená lehota, do ktorej sa musí dosiahnuť nejaký pokrok. Ak sa tak nestane a rokovania sa nepohnú, Izrael si ponechá otvorené všetky možnosti, vrátane útoku na iránske jadrové zariadenia. Židovský štát sa už vyjadril, že nemôže dopustiť, aby Irán vlastnil atómové zbrane. Na druhej strane, Irán si nedávno pripomenul druhé výročie smrti generála Kásema Sulejmáního, ktorého nechal zabiť Donald Trump. A z rétoriky Teheránu je jasné, že sa nevzdal túžby po pomste. Na Blízkom východe teda možno čakať horúci rok. Ako, ostatne, každý rok.
