Kapitulácia. Iným slovom sa nedá označiť to, čo požaduje Rusko od Severoatlantickej aliancie. V piatok odovzdala Moskva návrhy zmlúv s USA a NATO a vyhlásila, že je ochotná okamžite o nich rokovať.
Kremeľ požaduje dve zásadné veci. Po prvé, NATO nepovolí vstup už žiadnym novým krajinám. A po druhé, v krajinách, ktoré vstúpili do NATO až po páde Sovietskeho zväzu, nebudú rozmiestňovať vojská a zbrane v oblastiach, ktoré by Rusko mohlo považovať za hrozbu. Bombardéry a vojnové lode sa nebudú môcť pohybovať v oblastiach ležiacich mimo vlastný vzdušný priestor či vlastné vody, z ktorých by mohli spustiť útok.
Znamená to, že NATO by už nehralo žiadnu rolu v Pobaltských krajinách či v Poľsku. A tiež to znamená, že Ukrajina a Gruzínsko, ktoré sa usilujú o členstvo, ostanú z kola von. Situácia v Európe by sa posunula pred rok 1997, kedy sa NATO začalo rozširovať.
Je jasné, že tieto požiadavky sú úplne nezmyselné. Diplomacia sa označuje aj ako umenie možného, ale toto je nemožné. NATO by akceptovaním čo i len časti týchto návrhov poprelo posledných 25 rokov svojej existencie a úplne by stratilo zmysel. Aliancia už mnohokrát vyhlásila, že Moskva (ani ktorákoľvek iná tretia strana) nemôže vetovať to, kto sa stane členom NATO.
Ruská strana si veľmi dobre uvedomuje, že tieto požiadavky nemajú šancu na schválenie. Tak aký to má vôbec zmysel? Možných odpovedí je viac a je pravdepodobné, že každá z nich v konečnom dôsledku trochu zavážila. Rokovanie s americkým prezidentom Joe Bidenom minulý týždeň, čo-to naznačilo. Už len to, že si ho ruský prezident Vladimir Putin vynútil, splnilo čiastkový cieľ – ukázať, že s ním Západ musí počítať ako s významným celosvetovým hráčom. Putin zároveň vycítil slabosť amerického lídra a ochotu k ústupkom. A tak každý deň od rokovania Kremeľ ústami rôznych predstaviteľov opakuje a stupňuje svoje požiadavky. Je nanajvýš pravdepodobné, že aj najnovšie nezmyselné návrhy sú súčasťou tejto vyjednávacej taktiky – žiadať čo najviac, aby sa podarilo získať aspoň niečo. A to niečo bude s najväčšou pravdepodobnosťou na úkor Ukrajiny.
Druhá možnosť je, že návrhy sú určené najmä pre domáce publikum. Majú Rusom ukázať, že za eskaláciu konfliktu nemôže ich vedenie v Moskve, ktoré sa predsa snažilo s NATO dohodnúť. Táto možnosť je pre Ukrajinu azda ešte horšia. Znamenala by totiž, že Kremeľ sa snaží ospravedlniť budúcu inváziu. Mimochodom, zámienku na ňu už má. V záplave každodenných požiadaviek na ústupky zo strany Aliancie to síce trochu zapadlo, ale Vladimir Putin sa v priebehu týždňa vyjadril, že v Donbase prebieha genocída. A to už ako dôvod na vojenský zásah postačí.
Netreba zabúdať ani na to, že Moskva súčasné napätie umne využíva v hybridnej vojne, ktorú vedie proti Západu už roky. Jej cieľ je jasný – zasiať v NATO a v EÚ čo najväčšie rozkoly. A to sa jej darí aj popri predchádzajúcich dvoch cieľoch. Požaduje napríklad rokovania len s USA. A hoci sa Washington jasne vyjadril, že rozhovory o európskej bezpečnosti sa nebudú konať bez európskych spojencov a partnerov, semienka roztržky už boli zasiate. Viacerí rozladení politici z východných štátov NATO už vyjadrili obavy z novej Jalty 1945 alebo Mníchova 1938. A to je presne to, čo si ruská propaganda želá.
